Mami, kam sa ponáhľame?

Naše deti. Odkiaľ majú neurózy, tiky, úzkosti, panický strach? Prečo sú mlčanlivé, bojazlivé, zajakávajú sa? Neposlušné, nezvládnuteľné, problematické? Nenarodili sa také. Deti zažívajú presne také isté strachy, stresy, pocity úzkosti, krivdy, ako my jedineční dospelí vo svojom náročnom uponáhľanom živote. Sú často celkom bezmocné voči našim náladám. Čo nám zrkadlia? Čo nás majú naučiť?

Pavlínka, vezmi si chlebík.

Neprosím si. Nechcem!

Pozri, takto si ho podržíš…

Ja nechcem! Nemôžem…!

Päťročná Pavlínka má v sebe také silné zábrany a strach, že sa bojí chytiť do ruky aj natretý chlebík s maslom. Bojí sa zašpiniť, bojí sa vypiť kakao, aby si nezakvapkala blúzku. Takmer prestala jesť. Bez pomoci psychiatra a psychológov by sa jej možno nikdy nepodarilo riadne sa najesť.

 Také dobré dieťa

Príbeh Pavlínky je možno extrémny, ale nie ojedinelý. Možno sa taký deje blízko vás, len o tom neviete. Možno až extrém nás prinúti pozrieť, sa čo robíme nesprávne. Pavlínka bola vždy dobré dieťa.Také si želá mnoho rodičov. Nevyrušovala srdcervúcim plačom. Vždy sa len tichučko opýtala, mami, kam sa ponáhľame. Keď ju viedla do škôlky, neprotestovala. Mama ju nemusela  ťahať po chodbičke, otvárať tuho zovretú pästičku a násilím vyberať zo svojej. Schúlená, s hlavou stiahnutou medzi plecia prestála v škôlke celé hodiny pri stene. Bez slova, bez pohybu. Nehrala sa, nehovorila, nejedla. Nechcela sa znova zašpiniť. Pri raňajkách doma jej totiž v tom rannom chvate často padol chlebík s maslom na sukničku a vyliala kakao. A mamička kričala. Až po dlhšom čase si jedna z učiteliek všimla, že toto dieťa sa už nedá nazvať dobrým dieťaťom. Na naliehanie učiteliek ju teda nechali na nejaký čas doma a keď rodičia mali pocit, že už „z toho“ vyrástla, dievčatko dali znova do škôlky. Keď sa ani druhý pokus nevydaril, zašli ku psychológovi.

Prečo je duša dieťaťa pre mnohých dospelých stále vzdialeným vesmírnym tajomstvom? Lebo ani seba nepoznáme?

Pavlínka je špinavá

Pavlínka je šťastná! Nikto na ňu nekričí. V dennom stacionári, kam ju mama na radu psychológa zaviedla, Pavlínku každý deň krok za krokom  v postupných terapeutických stupňoch zbavovali všetkých neuróz a negatívnych nánosov. V rodinnej terapii aj mame ukázali, kde robí chybu a naučili ju, čo nikdy nezažila vo svojom detstve.

Sledovať Pavlínku na arteterapii je zážitok. Vrátila sa, paradoxne, opäť do detstva. Plavovlasé dievčatko si naberá za hrsť hnedého mazľavého blata a pricapí ho na stenu. Naberá ho znova a znova a rozotiera po stene. Ruky, nohy, tričko, líčka, bradu aj vlasy má od blata. S pôžitkom si ho pretláča pomedzi prsty.

Je ťažké opísať, čo to pre ňu znamená. Dieťa, ktoré pred časom nedokázalo komunikovať takmer s nikým okrem mamy, sa stalo iniciátorom v malej skupinke. S požitkom maľuje farbičkami po papieri, po stene, po rukách, kam dočiahne. Všetko napätie a zábrany nazbierané v malej detskej dušičke sa vybíjajú a uvoľňujú.

Na toto dieťa zašpinené od hlavy po päty by sa mali pozrieť všetci dospelí, všetci rodičia, ktorí sú podráždení, náladoví, frustrovaní. Nielen zo zakvapkaného obrusa či blúzky, ale aj zo svojho života.

Ľúbime ich? Naozaj?

Skúste si predstaviť, ako by ste reagovali, keby sa na vás niekto obrátil 37-krát za deň tónom rozkazovacím, 32-krát tónom dohovárajúcim a aspoň 50-krát tónom obviňujúcim? Tieto údaje vôbec nie sú prehnané. Psychológovia zistili, že práve takéto sú priemerné čísla u takzvaných „frustrujúcich“ rodičov.

Ich deti majú tú najlepšiu šancu, že z nich raz budú psychicky narušení ľudia. Každé piate dieťa na Slovensku má od malička neurotické a citové poruchy. U detí hneď po dýchacích chorobách, ktoré sú najrozšírenejšie, dominujú prekvapujúco psychické poruchy. Prekvapujúco si ich takmer nevšímame. Vyrážky, sople, alergie, kašeľ, všetky horúčky berieme smrteľne vážne. To, že by deti mohli trpieť strachmi, úzkosťami či depresiami, nám ani nenapadne.

Skúste si predstaviť, ako by ste reagovali, keby sa na vás niekto obrátil 37-krát za deň tónom rozkazovacím, 32-krát tónom dohovárajúcim a aspoň 50-krát tónom obviňujúcim?

 

Najväčší kopec v živote

Dospelý zo svojej skúsenosti  už vie, že každé trápenie má svoj začiatok a koniec, a že raz prebolí. Dieťa túto skúsenosť nemá. Ak sa objaví pred ním kopec, je to najväčší kopec jeho života. Ak sa objaví pred ním tma, je to najdlhšia a najväčšia tma jeho života. Práve vtedy nás potrebujú najviac. Niekedy stačí nechať svietiť celú noc lampičku alebo si vziať dieťa do postele.

Deti sú od doby kamennej naprogramované na pocit bezpečia, dojčenie, ochranu, trvalú materinskú pozornosť. Deti, ktoré sa rodia dnes, prichádzajú do zložitej technickej civilizácie, kde viac ako tretina matiek nemá na ne čas a rodičia majú problémy sami so sebou.

Detské duše nepodliehajú módnym trendom. Okamžite reagujú na napätú rodinnú a partnerskú situáciu. Sú ako kanáriky v bani, signalizujú nebezpečenstvo, aj keď ho my dospelí ešte nevidíme. Počúvajme ich. Liečba vzťahom je prepych, na ktorý normálne nemáme čas. Luxus, ktorý si nedoprajeme, hoci stále tvrdíme, že pre deti chceme to najlepšie. Tak ako prežívajú úzkostné strachy dospelí, prežívajú ho aj deti. Búrka organizmu je presne taká istá. Aj Pavlínke búšilo srdce, potila sa, bledla, prepadala ju panická hrôza, že mama po ňu nepríde načas do škôlky.

„Už polročné deti môžu trpieť úzkosťami. Vycítia, ak sa v rodine kričí, ale aj keď je v nej ticho, dusno a napätie. Psychické poruchy z detstva majú priamu súvislosť s duševným zdravím v dospelosti. V období detstva je pre nich najdôležitejší pocit bezpečia. A radosť! Tá by mala prevládať, aby sa dieťa tešilo na rodiča, aby sa rodič tešil na neho,“ hovorí detská psychiatrička MUDr. Ľubica Braunová.

Veľa rodičov podľa odborníkov na dušu robí obrovskú chybu. Vtedy, keď sa dieťaťu majú maximálne venovať, keď majú byť tesne pri sebe, jedno telo, jedna duša, do tých troch rokov, vtedy upratujú, oprašujú, vyvárajú. Potom okolo tretieho až piateho roku, keď sa dieťa má pomaličky oslobodzovať, odpútavať, vtedy zrazu stupňujú svoje nároky, príkazy, svoje kontakty.

Všetko podstatné sa udeje do šiestich rokov. V tom čase sa naša osobnosť utvára až z 90 percent. To je základ, to by mal každý rodič vedieť. Dovoľme a nechajme dieťa od malička si vyskúšať čo najviac činností: nech prelieva vodu, maľuje, kreslí, zablatí sa, skúma kaluže, pomáha v kuchyni, listuje knižky, zbiera kamene, vyrába bábovky z piesku, zašpiní si topánočky... No a popri tom nech si dosýta zažije pocit: máme ťa radi.

Cestujme častejšie do detstva

Prečo je duša dieťaťa pre mnohých dospelých stále vzdialeným vesmírnym tajomstvom? Lebo ani seba nepoznáme? Alebo sme tak dokonale  ponorení do „dospelého“ života a riešenia svojich nekonečných problémov?  Možno by stálo za to vziať si nejaké ponaučenie aj od nich. Vieme vôbec, čo všetko nás deti môžu naučiť? Napríklad žiť v prítomnosti.

Stále sa za niečím naháňame, snažíme sa všetko stihnúť, ale prítomný okamih sa nám stráca, neradujeme sa z neho. Stále na niečo čakáme a že šťastní budeme až vtedy, až to príde. A potom absolvujeme predražené semináre, prednášky, míňame kopu peňazí na koučov, ktorí nás učia, ako žiť v prítomnom okamihu. A pritom to doma máme zadarmo! Stačí otvoriť oči a vnímať.

Tento obrázok sa asi vybaví každému z nás: dieťa sa veselo hrá, potom spadne, rozbije si koleno, začne hlasno nariekať. No už po chvíli zabudne na modriny a odreniny a znovu sa raduje, baví, akoby nič. Deti nedokážu dlho držať v sebe negatívne emócie. Ľahko ich pustia a užívajú si život. „Nám dospelým to tak ľahko nejde. Zlé spomienky nás často navštevujú, aj keď je všetko konečne za nami. Neustále si ich privolávame, fabulujeme, vytvárame domnienky, ľutujeme sa. Ale skutočný život je to, čo sa odohráva TERAZ a TU. Včera už zomrelo a zajtra sa ešte nenarodilo, máme nádherné dnes, aby sme mohli žiť, tešiť sa, niečo meniť. Je zložité byť šťastným, pokiaľ sa nenaučíme tak ako deti vážiť si každý okamih," pripomína terapeutka Renáta Sýsová.

Ako sa učiť radosti

Keď sa deti hrajú, sú spokojné. Ponoria sa do hry a nemyslia na nič iné. To  je dôvod, prečo v procese hry prežívajú toľko radosti.U nás dospelých je to trochu inak. Aj keď sa bavíme s priateľmi, naďalej  myslíme na nedokončený projekt, nezaplatené účty, hádku so šéfom, napätie so svokrou, škaredý pohľad predavačky... Je dobré naučiť sa od detí všetko odhodiť a tešiť sa zo života naplno.

Ony do všetkého zapájajú  fantáziu a tvorivosť. Neobmedzujú ich steny miestnosti, v ktorej sa hrajú. Navštevujú hrady, kráľovské plesy, nachádzajú poklady, menia sa na princezné a princov. Ak sme sa odnaučili používať svoju fantáziu, je to podobné, akoby sme uzavreli dvere pre nové príležitosti a zostávame v prázdnej miestnosti. Skúsme, tak ako deti, myslieť kreatívne, nachádzať poklady a navštevovať rovnaké zámky ako v detstve.

Veriť, že všetko je možné Pre deti neexistuje nič nemožné. Veria v seba a svoje schopnosti. Myslia si, že pokiaľ si to budú veľmi želať, môžu sa dokonca naučiť aj lietať. Škoda, že keď sa staneme dospelými, mnohí z nás na to zabudnú. Dostávame sa do umelo vytvorených rámcov, ktoré si sami stanovíme, a priznajme, že žijeme občas ako v klepci.

Prečo sa deti tak často usmievajú? Pretože dokážu vidieť radosti v maličkostiach. Obdivujú, keď vidia motýľa, s veľkým nadšením skáču cez kaluže a majú radosť, keď dostanú obyčajnú zmrzlinu. Deti si berú od života to najlepšie. Je zbytočné sa sťažovať na život alebo nadávať na vlastný osud. Omnoho lepšie je ďakovať za všetko krásne, čo sa s nami deje.

Deti sú si úplne isté, že všetky ich želania budú splnené a nepochybujú o tom ani na sekundu. Skúste chlapcovi, ktorý sníva o tom, že sa stane kozmonautom, mentorsky opakovať, že je to veľmi ťažké a nebezpečné povolanie, aj tak vás nebude počúvať. S istotou vie, že sa jeho sen splní, a robí všetko možné preto, aby to dosiahol, číta knihy o vesmírnych lodiach, skúma hviezdy, cvičí, aby bol silný.

Cestujme častejšie do detstva, keď bolo všetko možné! Je fajn si priznať, že aj deti sú našimi dobrými učiteľmi. Učia nás tomu najdôležitejšiemu – celistvosti, aby sa naše slová nerozchádzali s činmi. Môže sa nám to zdať zvláštne, ale deti nám naozaj môžu byť vynikajúcimi učiteľmi. My učíme a rozvíjame ich a ony zase nás. Našou hlavnou motiváciou by mohlo byť: zmeňme sa v záujme našich detí. Ak chceme vidieť naše deti šťastné, je dôležité, aby sme sa my rodičia sami cítili šťastnými!

Vďaka dieťaťu si môžeme spomenúť, aké to bolo, keď sme mali z niečoho číru radosť a keď sme sa vedeli do niečoho tak hlboko ponoriť, až sme prestali vnímať svet okolo. Je to ponuka, ktorej by sme nemali odolať.

foto: Unsplash